Už dva mesiace nepijem a takto sa cítim

Tento víkend prešli dva mesiace odkedy som sa rozhodol, že musím prestať piť ak nechcem zomrieť. Bol som v zlom stave. Teda, šiel som cestou do pekla. Čo je paradoxné, sám som sa rozhodol, samozrejme pod vplyvom alebo absenciou alkoholu, že po nej pôjdem. Život mi strácal zmyslel a tmavé myšlienky som sa snažil utápať v čoraz väčších dávkach alkoholu.

Bolo to kruté, trvalo to skoro mesiac, spočiatku v pohode, no každým dňom som potreboval ďalší a viac alkoholu aby som vedel psychicky zvládať. Posledný týždeň som mal už neskutočné stavy, bez alkoholu som už pomaly nevedel chodiť. Hrozné depresie ma nútili čo najskôr si zaobstarať aspoň malú plaskačku, ktorá ma naštartovala k ďalšiemu pitiu.

Vedel som, že je so mnou zle, no nebol som už schopný ani zájsť za lekárom. Na jednej strane som nevládal a na druhej som si bol ešte vedomý, že by ma hneď posielal na ústavnú liečbu. V podstate som aj chcel liečbu, no slzy blízkej osoby ma trochu prebudili a donútili z posledných síl zabojovať.

Boj začal kruto. Po rozhodnutí začal boj s vlastným ja, teda s mojou hlavou, ktorej s nepáčilo, že už nedostane alkohol. Pripravila pre telo pekné delírium tremens, počas ktorého som si prešiel detailne celý život. Pri tom som si uvedomil, že vlastne celý môj život od strednej školy je spojený s alkoholom. Všetky neúspechy ale aj úspechy sú poznačené alkoholom.

No v posledných rokoch to boli už len neúspechy ako dôsledky rozvinutej závislosti. Čo sa dalo, to som pokazil. Na prvom mieste bol alkohol a vyhľadávanie príležitosti ako a kde sa napiť. Aj keď boli chvíle, keď som niekoľko dní či týždňov vydržal, udialo sa niečo, alebo som si to privolal, na základe čoho som mal dôvod napiť sa a krotiť svoj hnev či smútok.

Teraz sú to dva mesiace. Zdá sa mi to málo. Stále mávam niekedy nutkanie, teda psychický stav, ktorý som predtým vyriešil alkoholom. Stále sa mi sem tam sníva, že pijem. A potom mám výčitky. No viem, že sa napiť nemôžem. Už si nechcem zopakovať to posledné vyvrcholenie.

Pomaly sa snažím dávať život dokopy, aj keď všetko pokazené sa už celkom opraviť nebude dať, snažím sa byť životu vďačný aj za toto poučenie a pád. Síce som len na začiatku cesty, pevne dúfam a verím, že sa mi podarí vydržať aj tretí mesiac aj ďalšie mesiace a v podstate celý zvyšok života.

Držte mi palce!