Idem si len preparkovať, to ma nechytia!

Bolo sobotné ráno. Ivan prišiel neskoro v noci, tak sa ešte prevaľoval v posteli a rozmýšľal, čo s voľným dňom. Upratovať sa mu nechcelo, minulý týždeň sa do toho donútil. Skôr mal chuť trochu sa odreagovať od pracovného týždňa a niečo si dať. Ako keby ho nebo, lepšie povedané peklo vypočulo, zazvonil mu telefón.

“Čau Ivan, prídi poobede ku mne, idem oslavovať narodky dnes, nakoľko budúci týždeň nebudem môcť.” Pozval ho Peter, kolega, ktorý na poslednú chvíľu zistil, že budúci týždeň musí ísť za deťmi. 

Ivanovi viac nebolo treba hovoriť. Vstal, obliekol, sadol do auta a vydal sa do mesta. Niečo zje v reštike a pôjde kúpiť nejakú fľašu ako dar. Naspäť si zoberie taxík a zajtra pôjde po auto. 

Keď došiel k Petrovi, už tam boli aj ďalší traja kolegovia. Sedeli pri otvorenej, už značne odpitej fľaši vodky. Ivan nelenil, prisadol si aby to dohnal. Bola to klasika. Debata o robote, blbom systéme, politike. Čím viac sa pilo, tým prichádzali lepšie a lepšie návrhy, ako by to oni poriešili a oveľa lepšie ako politici, nadriadení a pod. 

Po hodinke si dali pauzu, teda fajčpauzu na balkóne. “Pozerám, že si prišiel autom”, obrátil sa Peter na Ivana. “Hej, bol som ešte v meste. Nazad volám taxi. Zajtra poň prídem.”

“Ako v pohode, ja len, že si blbo zastal na tom kraji cesty, už dosť áut tam oťukali.” Upozornil ho Peter. Ivan so siedmimi poldecákmi v sebe si už naživo predstavoval, ako zajtra príde k buchnutému autu. “Asi by bolo dobré preparkovať, akurát pozerám, že niekto odchádza z parkoviska. A aj idem, na tých dvadsať metrov ma zelení nechytia. A počkajte na mňa s nalievaním, nech zase nemeškám.” Zobral kľúče a išiel dole. 

Malý Samko sa vracal domov z ihriska. Mamina mu volala, že koláč je už hotový, tak nech sa staví. Už mu tiekli sliny, tento mal obzvlášť rád a na obed toho veľa nezjedol. 

Ivan mal už naštartované, zaradil spiatočku, pustil spojku, stlačil plyn. Podvedome pozrel do vnútorného spätného. V podstate keď nasadal bola prázdna ulica. 

Práve vo chvíli, keď štartoval, prechádzal za autom Samko. Už to mal k vchodu pár krokov, tak vyberal kľúče, ktoré mu nechtiac spadli na zem, tak sa po ne zohol. Z balkóna Peter silno zakričal “Ivan, stoj!!!” Ivan ho nepočul, zvykol mať autorádio stále pustené nahlas. 

Ivan myslel, že vyšiel zadným kolesom na obrubník. Ešte si zanadával a dúfal, že si nezničil disk. V tej chvíli ešte nevedel, že zničil omnoho viac. Zničil niekoľko životov. 

Samko to neprežil. Jeho rodičom sa zrútil svet. Ivan si už po auto tiež neprišiel… 

Tiež sa z toho nikdy nespamätal. Možno ho pustia skôr, za dobré správanie, no do konca života si tento kríž bude niesť so sebou. 

A alkohol si zase pridal čiarku do svojho zoznamu…