Otca nahradil alkoholom a drogami

Juraj mal otca rád. Bol jeho vzorom. Nevidel a ani nechcel vidieť jeho temnejšie stránky. To že na mamu nakričal, keď si občas vypil, považoval Juraj za bežnú súčasť dospeláckeho života. Tak isto mal rád aj mamu. V rodičoch videl a cítil istotu a bezpečie. Všetko až do chvíle, keď sa otec jedného dňa zbalil a odišiel žiť s mladšou milenkou. Bez slova, bez rozlúčky. Jurajovi sa vtedy zrútil svet. 

Juraj bol vo veku, kedy citlivo reagoval na každý podnet z jeho okolia. Puberta je taká. Otcov odchod vyčítal sebe. Myslel, že on na tom nesie podstatnú časť zodpovednosti. Myslel a začal tomu veriť. Nebol dobrý syn, možno sa mal správať úplne ináč, možno mal prejavovať kúsok viac lásky a menej odporu, ako to deti v puberte zvyknú. Veľmi si to pripúšťal. Mama bola smutná, prestala o neho prejavovať toľko záujmu ako kedysi. Aj to v Jurajovi znásobovalo jeho úzkostné stavy.

Začalo to fľašou vína, ktorú si Juraj kúpil na zjemnenie svojej depresie. Spomína, že otec si vždy vypil, keď mal nejaké problémy. Aj mu spomínal, že takto sa mu lepšie rozmýšľa. Alkohol spravil svoje. V stave opojenia Juraj zabúdal na tiaž, ktorá ho ťažila a svet videl pestrejšie. Netrvalo dlho a alkohol sa stal Jurajovým každodenným spoločníkom. 

Po čase si to všimla jeho mama. Nakričala na neho a vyhrážala sa mu, že ak neskončí s pitím, dá ho zavrieť do ústavu. Juraj sa zľakol. Pri predstave, že by prišiel aj o druhého rodiča si uvedomil, že má problém, ktorý sám už nezvláda riešiť. Mame sa o tom bál povedať. Povedať, že alkohol ho má natoľko v moci, že sa ho sám nevie zbaviť. Bál sa ďalšieho opustenia. 

Jeho alkoholom otupený a závislý mozog začal vymýšľať riešenie, ako by ostal pri svojej potrebe potrebe drogy bez toho, aby musel podstúpiť ďalšie utrpenie. Až dospel k záveru, že ak skúsi mäkké drogy, nebude z neho cítiť alkohol, mama bude spokojná. Začal s marihuanou. Fajčenie mu mama ešte ako tak tolerovala, teda nebude skúmať, či to je cigareta alebo tráva. 

Ako to bežne býva zvykom, k marihuane sa pridali aj iné drogy a s alkoholom to tiež neprestalo. Juraj sa postupne stáva nižšie a nižšie na zdrvujúcej špirále závislosti. Prestával, nechcel vnímať realitu. Realita ho bolela, nedokázal ju zniesť. Jeho mozog v triezvom stave už nedokázal fungovať. Mama na ňom videla, že stav sa mu zhoršuje. No jedine na čo sa zmohla, bolo na neho nakričať, nech sa spamätá, nech jej a sebe prestane robiť na dedine hanbu. 

Juraj sa dostal do stavu, kedy ho depresia zožierala už aj pod vplyvom, tým pádom musel neustále zvyšovať dávky alkoholu drog. Potreboval sa dostať do fázy, kedy by mu bolo aspoň na chvíľu dobre. Za triezva vedel, že je s ním zle, mozog ho hádzal do stavov delíria, kedy bolo telo na pokraji smrti. Aby sa zachránil, potreboval dávku. Už s tým nevládal bojovať. Jediné východisko a vykúpenie videl v absolútnom konci. 

Toto rozhodnutie nebolo v jeho stave ťažko realizovať. Zvolil vaňu, sedatíva a žiletku. V tej chvíli zasiahla vyššia moc a mama ho stihla nájsť a zavolať pomoc ešte včas. V tej chvíli pochopila, že jej prístup k jeho problémom nebol správny. Precitla a snažila sa pri ňom stáť po celý čas čo jeho mladý organizmus bojoval o život. 

Juraj cítil, že ho niekto silno drží za ruku. Po prebudení, otvorení oči zbadal mamu, sediac pri jeho posteli. Plakala a modlila sa. V tej chvíli sa v Jurajovi prebudilo aj to, čo vo svojom boji dlho potreboval. Prebudila sa vôľa bojovať. Pre pocit byť pre niekoho dôležitý!