Iba také malé delírium tremens

Dušan popíjal. Už niekoľko rokov. No posledné dva roky to už aj preháňal. Prestával mať svoje pitie pod kontrolou. Keď prišiel víkend, bol schopný v piatkový večer a noc vypiť aj liter fernetu. Sobotu ešte vyrovnávacie kolo, v nedeľu už len taká udržiavačka a v pondelok zase nový pracovný týždeň v slušnosti. Potom zasa podobný rozbíjací víkend. 

Jeho partnerka už strácala pre takýto vzťah silu. Cez týždeň bolo všetko v pohode, no každý víkend ako keby ostala sama. Už s nim nič neplánovala, radšej si spravila víkend pre seba alebo s priateľkami. Až sa nakoniec rozhodla pre radikálne riešenie. Jeden víkend odišla a už sa nevrátila. 

Dušanovi to došlo. Pokazil to. Už sa to nedalo napraviť. Márne boli telefonáty, správy, kytice. Svojim pitím ju ranil natoľko, že jej obranný mechanizmus jeho osobu v jej vnútri úplne “zabil”. 

Po všetkých možných pokusoch to Dušan vzdal. Vzal si všetku dovolenku a rozhodol sa, že jej obraz bude musieť utopiť v alkohole. Vybral z účtu úspory a nakúpil bohatú zásobu fliaš fernetu. Nejako na ňu musí zabudnúť. 

Dni sa míňali, fernet pomaly tiež. No Dušan sa stále utápal v myšlienkach na ňu, samozrejme aj v alkohole. A utápal sa čoraz viac. Prežíval hnev, ľútosť, popieranie, depresie, opätovné myšlienky ako to ešte zachrániť a tak dookola. Dovolenka mu pomaly končí. V piatok pred posledným voľným víkendom stal ráno v kúpeľni a pozeral sa na seba v zrkadle. Nespoznával sa. Opuchnutá tvár, krvavé oči, neprítomný neostrý pohľad. Zarastený a špinavý. 

Niečo hlboko skryté sa v ňom ozvalo. Svedomie, charakter, zmysel pre povinnosť? Ktovie, možno aj ego, ktorým si chcel povedať, že to zvládne, že tento deň je posledný a končí. A možno aj preto, že stále nepochoval nádej na obnovu vzťahu. Vie si povedať kedy dosť. Doteraz to stále zvládol, keď mal ísť do práce. Proste od zajtra sa už nenapije! Tak si povedal, teda tak si povedala určitá časť v jeho hlave. Večer si ešte dal rozlúčku s alkoholom. Trhol rekord. Jeden a pol fľaše. 

Zobudil sa na druhý deň poobede. Už mu nebývalo zle, väčšinou si hneď nalial na vyrovnanie. No teraz, keď si povedal, že končí, to vynechal. Časť v jeho hlave si síce povedala, že končí, no druhá s tým nebola stotožnená. Začalo to strašným stavom úzkosti až depresie. Strašne nutkanie napiť sa, no držal sa. 

Ľahol si, nejako to zvládne. Začal sa potiť. Roztriasli sa mu ruky, nohy, neskôr celé telo. Potil sa čoraz viac. K triaške prišla zimnica. Srdce začalo biť čoraz rýchlejšie a silnejšie. Mal pocit, že mu ide vyskočiť z rozpálenej hrude. Vedel, že by mu pomohol alkohol. No doma už žiadny nemal a nebol schopný normálnej chôdze. Čoraz viac bol slabší, stále sa potil a triasol. Nevládal stáť na nohách. Ležal na posteli a snažil sa to predýchavať. 

Večer sa prelínal do hlbokej noci, no jeho stav sa len zhoršoval. Myslel si, že keď zaspí, ráno bude dobre. Ale mozog mu to nedovolil. Nedovolil mu zatvoriť oči, aj keď sa snažil, nedal mu zaspať. Srdce stále búšilo, hrudník stále viac rozpálený. Spomenul si, že pri posteli má tlakomer. Pozbieral sily a zmeral tlak. 210 na 120. Preľakol sa. Nejako sa doplazil do kuchyne, vypil fľašu magnéziovej minerálky. Trošku sa mu uľavilo, no len na chvíľu. Snažil sa hlboko dýchať. Tiež márne zaspať. Zrazu začul bzukot komárov. Ako keby mu lietali okolo hlavy. 

Ako mu hlboký výdych dopadal na pokožku, ten pocit jeho mozog pretavil do obrazu hmyzu, čo po ňom sadá. Nevedel, či je to skutočné, snažil sa tomu brániť, zavrieť oči, nemyslieť na to. Tu sa mu pred očami začali vynárať divné obrazy. Ako keby sníval s otvorenými očami. Ako film nelogických scén, ktoré by si sám nikdy nepredstavoval. A točilo sa mu to pred očami ako na kolotoči. Potom mu pohľad zastal v rohu izby. Na strope sa niečo mihotalo. Niečo ako netopier. Otočil hlavu so snahou pozrieť inam. Malé nečistoty v jeho očiach mozog premenil na roj múch lietajúcich pred jeho tvárou. 

Stále sa potil, stále triasol, stále srdce búšilo. Čoraz viacej. Ešte raz sa mu podarilo zmerať tlak. 220 na 130. So zdravou časťou mozgu si uvedomoval, že to nie je dobré. Začínal sa obávať najhoršieho. S posledných síl chytil telefón, rýchlou voľbou vytočil záchranku a so stŕpnutými perami zamrmlal adresu. Doplazil sa do predsiene a otvoril vchodové dvere. 

Potom to bol rýchly proces. Záchranka, infúzie, intenzívna starostlivosť. Toto bolo jeho prvé delírium tremens. Podľa lekárov, ešte nie také silné. Ďalšie dva dni nespal. Stav sa pomaly zlepšoval. Z dovolenky šiel rovno na PN-ku. Dlhodobú, tri mesiace na protialkoholickom liečení.